Samoobsluha

František DianSpoznávame RK16.4.2023

Boli oprávnené obavy či niektorí kupujúci nezneužijú vlastné obsluhovanie na krádež tovaru. Časom si ľudia zvykli aj takýto predaj. Aj takto boli zákazníci „vychovávaní“ k čestnosti a dôvere. S prvým panelákom v Ružomberku – sto bytovke oproti štátnemu gymnáziu, bola v roku 1962 vedľa paneláku uvedená do prevádzky prvá veľká samoobslužná predajňa potravín. Tým pomaly končila éra pultového predaja. Nová samoobsluha neostala v meste dlho sama.

Na východnom konci mesta, vtedy oproti hlavnému vchodu do papierní SUPRA, bola v roku 1963 fabrikou postavená budova veľkej slobodárne s kapacitou 166 postelí. V prízemí budovy bola zriadená samoobsluha potravín, zeleniny, ovocia a mäsa. Vedľa bolo zdravotné stredisko a v rokoch 1968 – 1972 pribudla ambulancia praktického, ženského a zubného lekára a neskoršie aj lekáreň. Pracujúci vo fabrike a v blízkosti bývajúci obyvatelia mohli využívať aj služby holičstva a kaderníctva. Bol to významný príspevok fabriky v sociálnej oblasti a starostlivosti o pracujúcich.

Samoobsluha potravín na Tatranskej ceste bola široko-ďaleko jediným potravinárskym obchodom, ak kupujúci nechceli ísť do mesta. V počte zákazníkov to bolo cítiť. Osobitne v čase konca rannej smeny a nástupu na poobednú smenu. Každý chcel do domácnosti čo-to dokúpiť, chlapi vypiť pivo, kúpiť cigarety. Predajňa nebola na takýto nával zákazníkov pripravená. Aj takto si v podnikových novinách „TÝŽDEŇ“ v roku 1965 posťažovali ľudia. „Prichádzame do obchodu. Najskôr sa postavíme do radu na košík. Tlačíme sa pri jednom vchode s tými, ktorí už s nákupom odchádzajú. Hoci predajňa má dva vchody, otvorený je len jeden. Konečne po čakaní máme košík a môžeme nakupovať. Ak kupujeme mäso, či zeleninu, opäť treba čakať v rade. V obchode je aj tridsať ľudí a stúpa nervozita a škriepky o poradie. Každý sa ponáhľa, nikto sa nechce nechať predbehnúť. Konečne máte nakúpené a postavíte sa do radu pred jednu z dvoch pokladní. Kým idete zaplatiť, je čas aj na prečítanie novín. Pokladníčky účtujú, odoberajú prázdne fľaše, dávajú pozor na zlodejov. Či chcú, alebo nie, musia obslúžiť aj fajčiarov, ktorí si pri pokladni pýtajú „len“ cigarety. A to ešte v predajni postávajú chlapi, ktorí si kúpili fľaškové pivo a kým ho nevypijú a nevrátia fľašu, zaberajú miesto. A po zaplatení si nemáte kde preložiť tovar do tašky, iba na parapete okna. Tlačenica, premárnený čas, ako v starých obchodoch s pultovým predajom...“

Určite, že nie vždy v priebehu dňa bola v samoobsluhe takáto situácia. Ale pri striedaní pracovných smien to tak bolo. Uplynulo 50 rokov a dnes táto samoobsluha už neexistuje. Na jej mieste je predajňa bicyklov. Keby sa vtedajší zákazníci preniesli v čase do dnešných dní, určite by užasli. V blízkom okolí sú vybudované nákupné centrá s bohatým sortimentom a nielen potravinárskych produktov a výrobkov. A na tlačenicu v obchode, státie v rade na pomaranče, či banány s obavou či sa vám ujdú, sme už zabudli. A tak je to dobre a správne. Po tom sme túžili. Aby sme za svoje peniaze v pokoji a bez stresu vyberali a nakupovali to, čo sa nám páči, čo potrebujeme.