SNP v spomienkach Fedora Polóniho

František DianSpoznávame RK18.8.2019

Dňa 27. augusta 1944 partizáni v spojení s ilegálnymi pracovníkmi a vojakmi prevzali moc v Ružomberku a mesto a celý okres bol vyhlásený za územie obnovenej Československej republiky. Štátnu moc a správu okresu i mesta prevzal Revolučný okresný národný výbor. Ako prežívali v tomto čase vojnový stav obyčajní ľudia spomína Fedor Polóni.

„Mal som päť rokov. Niečo si pamätám a niečo mám z rozprávania mojich rodičov. Moji rodičia sa priatelili s rodinou Veselovcov. V čase povstania neskorší generál Miloš Vesel odviezol svoju manželku a syna Janka do hôr. Odporúčal aj mojim rodičom urobiť to isté, lebo nikto nevedel, čo nastane, keď do mesta prídu Nemci...

V jeden podvečer sme sa s rodičmi vybrali cez Kalváriu do neznáma. V ceste na Malino Brdo mám v pamäti siluety stromov pred zotmením. Po výstupe pod Halinami sa už stmievalo. Prenocovali sme v jednom z množstva senníkov naplnených voňavým senom. Ráno nastal problém, lebo trojročnej sestričke sa v sene stratila topánočka. Našťastie sme ju našli. Zo senníka sme videli zástupy ľudí utekajúcich z mesta. Pomaly sme postupovali cez Šiprúň na Smrekovicu. Pod Vtáčnikom si pamätám na studničku, pri ktorej sa ľudia zastavovali a občerstvovali. Na Smrekovici sme prenocovali v kútiku súčasnej budovy „B“. Tam sa sústreďovala väčšina utečencov. Ale nebola možnosť ubytovania sa a preto sme sa ráno vydali na cestu do Liptovskej Osady a ďalej hore Liptovskou Lúžnou. V Liptovskej Lúžnej mama pýtala na viacerých miestach trocha mlieka pre sestričku, ale nikde nám nič nedali... Cez Prievalec sme prešli do Železného k horárovi Grösserovi, ktorému zomrela manželka a v horárni býval sám. Ten nás privítal a ubytoval. To sme sa až neskoršie dozvedeli, že v horárni bola umiestnená vysielačka partizánov... Z neznámeho dôvodu ma otec v jeden deň zobral na Magurku. Tam bolo partizánov ako maku a niektorí hovorili rečou mne nezrozumiteľnou. Ale mňa najviac zaujali partizánske zemľanky... Po neviem ako dlhom čase išiel otec na prieskum do Bieleho Potoka a keď sa vrátil vydali sme sa na voze s ťahajúcim koníkom do Ľupče. Tam sme sa zdržali len deň a večer sme počuli z diaľky streľbu. Na druhý deň sme pešo vyrazili na cestu domov. Po doskách sme opatrne prešli cez ľupčiansky most ponad Váh a pokračovali sme v ceste cez Liptovskú Teplú a Liskovú. Mosty boli poškodené. Preto na Kňažke sme Váh prebrodili v ľadovej vode. Nás so sestričkou preniesol otec na chrbte. V Ružomberku sme náš dom našli v poriadku. Za celý čas našej neprítomnosti ho opatrovala Marienka Kasanická.

Keď 4. apríla 1945 prešiel cez Ružomberok front, na pľaci pred našim domom si ruskí vojaci postavili kuchyňu. Chodili aj k nám do domu, ale nikdy nič nevzali, neukradli. Na rozdiel od troch Nemcov, ktorí počas vojny, keď otec nebol doma, v noci vtrhli do domu a vyrabovali, čo sa im páčilo. Mame stiahli zlatú obrúčku a náušnice. Našťastie sme cennejšie veci mali ukryté v skrýši za gaučom. My deti sme spali vo vedľajšej izbe a nič sme nepočuli... V pamäti mi ostávajú aj spomienky, kedy sme z balkóna nášho domu pozorovali lietadlá bombardujúce železničnú stanicu. Trafili len korytnické nástupište a zabili niekoľko ľudí, ktorí boli zhromaždení na transport. Na druhý deň sme sa boli pozrieť na napáchané škody... V tom čase vyšli v Ružomberku noviny VPRED a otec si odložil prvé číslo. Keď sa situácia upokojila otec otvoril obchod. Ale tovaru bolo málo, všade vládla bieda, zásobovanie nefungovalo. Z nakúpených konzerv, ktoré dodávala UNRA, otec ich rozobral a jednotlivé časti /cukríky, žuvačky, slaninku, keksy... / v obchode predával. Ľudia vydržali aj toto ťažké obdobie a boli šťastní, že skončila vojna a nastal pokoj....“

František Dian