Spomienky na ZDŠ v Rybárpoli

František DianSpoznávame RK27.2.2022

Som vo veku, kedy spomienky na dávne roky, príchod do Ružomberka a pôsobenie na ZDŠ v Ružomberku – Rybárpoli sa vynárajú a obnovujú nečakane často. To je dôvod, prečo si dovolím zaspomínať na tri roky pôsobenia na tejto škole. A možno si so mnou zaspomínajú aj vtedajší žiaci, dnes už dôchodcovia.

Bolo to v roku 1965 keď som po odchode s Kysúc nastúpil do novej, modernej školy, postavenej v meste po dlhej, desaťročia trvajúcej odmlke. Medzi oboma pavilónmi školy bol prekrásny záhon s kvitnúcimi ružami, pýcha riaditeľa školy. Kolektív učiteľov zväčša tvorili starší, skúsenejší kolegovia. Riaditeľ školy Ján Hruška bol bývalým vedúcim odboru školstva ONV v Ružomberku a tak školu postavenú v robotníckej štvrti vedel riadiť s nadhľadom a dobre. Áno, až na malé výnimky do školy v Rybárpoli chodili deti rodičov pracujúcich v textilke. Ale aj deti z Černovej a Hrboltovej. Koľko protestných hlasov sa ozývalo, keď z 1. ZDŠ (pokladanej za najlepšiu školu v meste) pre nedostatok priestorov presunuli do rybárpoľskej školy jednu celú triedu ! Deti z mesta a do školy robotníckych detí ! Ale aj z detí tejto školy, ako aj z detí iných škôl vyštudovali a boli z nich lekári, inžinieri, učiteľky, rôzni odborníci, vedúci a riadiaci pracovníci..

Jedinou chybou školy bolo, že nemala telocvičňu. Ale mala široké priestranné chodby. V nepriaznivom počasí sa všetky hodiny telocviku odučili na chodbe s prevažným zameraním na gymnastiku. Keď sa dalo ísť von, mali sme antukové ihrisko, lúku pod Čebraťom, borovicový les...Spolu s kolegyňou Popovičovou a neskoršie, po jej odchode s kolegyňou Pacákovou sme telocviky poctivo odučili a bolo to badať aj na výsledkoch školy. To, čo chybovalo, sme sa snažili nahradiť svedomitou prácou. Vonku sme vybudovali 60 m dráhu, doskočisko, konštrukciu na šplh s hrazdou...Pre zmysluplnú budovateľskú činnosť mal riaditeľ školy pochopenie a v spolupráci s textilkou nám pomáhal všetko zabezpečovať.

Ale škola nežila len telocvikom. Mimo vyučovacia činnosť bola rôznorodá a bohatá. Budovou sa ozýval spev dievčenského speváckeho zboru pod vedením kolegu Pavčíka a neskôr Pavlíka (do roku 1990 primátora mesta). Na severnom svahu od školy boli vybudované stupienky, kedysi hľadisko na sledovanie hokejových a tenisových podujatí, ktoré sa konávali na kvalitných tenisových dvorcoch pred postavením školy. Stupienky kolegyňa Jeleníková spolu so žiakmi premenila na kvetinové záhony. Spomínam na kolegu Stoličného, kritika všetkého a na všetko, aby sa po odchode riaditeľa Hrušku stal jeho nástupcom. Na kolegu „uja“ Korbela a jeho zvonivý , basový hlas, ktorým sa uplatňoval aj v Speváckom zbore slovenských učiteľov. Vyučoval dejepis, ale nie podľa učebnice, ale podľa vlastného scenára, čo mu bolo často vyčítané. Na kolegyňu Štádlerovú, jedinú, ktorú na ulici ešte stretávam. Bola neodmysliteľnou organizátorkou detských aktivít v škole . Na kolegu Lilgeho a jeho nekompromisné a prísne metódy k prevýchove „výtržníkov“ tried. Na kolegu Lichtnera, okupujúceho kabinet fyziky a chémie. A ďalších, dnes už poväčšine nežijúcich kolegov a kolegyne.

Neúprosný čas všetko odvial. V škole sa znížil počet detí, škola sa stala nadbytočnou. V Černovej vznikla plne organizovaná škola a rybárpoľská „zedeška“ bola zlúčená s novou školou na Klačne. Dnes budovy školy už aj s postavenou telocvičňou slúžia iným školákom. Ale spomienky na školu, pedagogický kolektív a desiatky školákov ostávajú. A je veľmi milé, keď sa ku mne bývalí žiaci hlásia, vzájomne sa pozdravíme, prehodíme pár slov. Veď sme ľudia, ktorí spolu prežili niekoľko školských rokov.