Spomínanie 

František DianSpoznávame RK27.8.2023

S nastávajúcim začiatkom školského roka uverejňujeme príspevok z prostredia školy. Podľa psychológov je vnímavosť dieťaťa ako čistý list papiera. Čo naň svojim správaním, konaním a učením napíšeme, to nikto nevygumuje do konca jeho života. Aj moje spomienky začínajú koncom vojny v roku 1945. Ale viac ich ostalo z detských čias a dochádzky do ľudovej (potom národnej) školy.

V triede dlhé drevené lavice pre štyroch žiakov s otvormi na kalamár s atramentom. Drevená podlaha natretá čiernym térom (vtedy sa neprezúvalo), v kúte pec na vykúrenie triedy, večne páchnuca dymom. Na čelnej stene kríž, na stupienku katedra pre učiteľa a vedľa stabilná, zošúchaná tabuľa s nakreslenými linajkami. V kúte stálo veľké počítadlo, na vrchné guličky ktorého malý prváčik sotva dosiahol. Vyučovanie sme začínali modlitbou a rovnako sme sa modlili aj na konci vyučovania. Potom sa zrazu všetko zmenilo. Modlitbu nahradila „Pieseň práce“. Na začiatku vyučovania sme odspievali prvú slohu. Dodnes si pamätám celý text piesne:

„Znej pieseň slávna , vznešená,

chváľ prácu, ktorá jediná

vie ľudstvo k blahu viesť...“

Na konci vyučovania odznela druhá sloha:

„Tá práca matka pokroku

A s ňou armáda po boku...“

Každá sloha končila zvolaním: „Buď práci česť !“

A v roku 1960, kedy bol v ČSR „dosiahnutý socializmus“ a republika sa začala označovať ČSSR, som už ako učiteľ v triedach požadoval iba, aby na začiatku a konci hodiny žiaci vstali a tým prejavili úctu a pozdravili učiteľa. Skúsenejší učitelia zvykli žiakov po príchode do triedy pozdraviť, ale nie každý si tento ceremoniál osvojil. Neviem, ako je to v triedach v dnešnej škole, ale z rozprávania kolegov je známe, že niektorým žiakom a študentom je problémom aj postaviť sa a vzdať učiteľovi úctu.

V povojnovom období bolo všetkého nedostatok a problémov veľa. Spoločnosť sa uchádzala o pomoc aj u tých najmenších žiakov národných škôl. Detské pršteky boli zručné a šikovné aj pre tú najjemnejšiu prácu. Zbierali sme kvetné lístky maku divého a po usušení na povale školy, bol odosielaný do Slovakofarmy v Hlohovci , aby z neho vyrobili lieky. Keď na začiatku leta sa premnožili chrústy, chytali sme ich, odtŕhali krídla – krovky a zhromažďovali v zápalkovej škatuľke a odovzdávali do zberu. Vraj sa z toho niečo vyrábalo. Doteraz neviem čo. Na poliach sa rozmohla aj pliaga zemiakov – mandelinka (pásavka) zemiaková. Chrobák ako lienka veľký so žlto-čiernymi pásikmi vraj „emigroval“ z Ameriky. Ale vedel zničiť celé zemiačnisko. A detské pršteky vedeli v pridelenom riadku na poli šikovne pozbierať pásavky a hádzať ich do prázdnej plechovice. A pre žiakov boli aj ďalšie zberačské akcie. V závislosti od regiónov sa zbierali šípky, rajčiny, liečivé rastliny, papier, železo, zemiaky, gaštany... Všetko bolo motivované súťažením, kto viac nazbiera a prinesie do školy.

Ako deti sme sa naučili robiť a ostalo nám to do celého života. Ani doma sme sa nespoliehali na to „však to mama urobí“, ak chce mať poriadok. Za posledné desaťročia sa v našej spoločnosti i v školstve veľa zmenilo. K dobrému ? Nevieme. To ukáže čas a život ďalších generácií.

Fotogaléria