Striga

František DianSpoznávame RK30.10.2022

Život prináša rôzne udalosti – dramatické, tragické, ale aj veselé. A život dedinských ochotníckych súborov je pre veselé príhody ako stvorený. Ochotnícke divadlo v Černovej v patrí v okolí Ružomberka k tým najstarším. Prvé divadelné predstavenie, ktorého režisérom bol Andrej Hlinka, odohrali na Vianoce 13 – 14 ročné deti v roku 1905 v hre „Narodil sa Pán“. Odvtedy do dnešných čias to boli desiatky divadelných predstavení. V niektorom roku ochotníci nacvičili aj 2 – 3 hry. Monografia Černovej o divadelnej činnosti uvádza aj nasledujúci úsmevný príbeh, ktorý sa v minulosti odohral pri jednom predstavení. Mňa príbeh nielen zaujal, ale aj príjemne pobavil. Verím, že sa na príbehu pousmejú aj čitatelia.

„V čase, keď sa táto príhoda stala, bolo strigônstvo veľmi aktuálnym fenoménom a mnohí ľudia verili, že strigy skutočne existujú. Našim ochotníkom sa vtedy náhodou dostala do rúk divadelná hra „Striga“ a veľmi sa im zapáčila. Po dlhšom hľadaní a otáľaní sa konečne našla jedna osoba, ktorá pristala na hlavnú úlohu. Predstavenie sa začalo nacvičovať a aby sa stvárnila patričná strašidelná atmosféra, bolo treba vytvoriť aj tomu zodpovedajúce strigônske hniezdo. Podľa vtedajších predstáv do strigônskeho hniezda patrili: ušatá sova, mačka, had, ľudská lebka, kotol na varenie čarodejných mastičiek. Nikdy sa tak ochotníci nepredbiehali v zháňaní rekvizít ako práve do tejto inscenácie. Hada urobili z pružiny, na ktorú natiahli hadovi podobnú látku.

O mačku nebola núdza, ba aj ľudská lebka sa kdesi našla. I ušatú sovu, a to dokonca živú, zadovážil niekto od svojho známeho horára z Ľubochne. Ušatý vták vtedy zožral až 5 kg hovädzieho mäsa. Bolo ho treba ustavične kŕmiť a majiteľ sovu iba pod touto podmienkou požičal. Aby bol obraz na scéne ešte strašidelnejší, ktosi vymyslel, že do strašidelného brloha patrí aj koza s rohami. Našťastie táto koza nebola skutočná, ale do baranej kože režisér schoval človeka. Hlavu niekto vyrobil rohatú a s veľkou červenou papuľou, ktorá sa za pomoci šnúrky otvárala a zatvárala. Sova sa mohla voľne prechádzať po sufitách, lebku umiestnili v kúte, kotol do stredu javiska, hada položili pod stoličku, na ktorú umiestnili živú mačku, aby zo scény neušla za všetky štyri nohy ju k stoličke priviazali. Koza čupela v kúte pri lebke.

Kým bola scéna prázdna, všetko bolo v poriadku. Keď na scénu vstúpila striga, koza otvorila červenú papuľu a párkrát zamékala. Na scéne vznikol obrovský zmätok. Sova zletela zo sufity a sadla si na operadlo stoličky, na ktorej ležala mačka. Mačka sa sovy zľakla, vyskočila, razom sa uvoľnila z pút a vrhla sa do obecenstva. Pritom prevrátila stoličku, ktorá padla na hada – strunu tak, že sa tento skrútený uvoľnil a vymrštilo ho tiež do obecenstva. V tom hrmote sa po javisku začala kotúľať aj ľudská lebka. Obraz bol naozaj strašidelný, ale aj komický. Na dôvažok toho všetkého herečka „striga“ ochorela.“ Ako celé divadelné predstavenie nakoniec skončilo sme sa nedozvedeli.

Z monografie Černová pre čitateľov odpísal František Dian