Svet sa mení, problémy sa opakujú

František DianSpoznávame RK24.8.2025

„Mladí si myslia, že s nimi prichádza lepší svet. Starí majú pocit, že s nimi lepší svet odchádza.“  (Karel Čapek)

Vývoj sa nedá zastaviť. Svet sa mení. Neustále kdesi vo svete zúri boj o územia, o nerastné bohatstvo, o náboženskú nadvládu. Ale nie o politike je tento príspevok. Je o ľuďoch. Menia sa ľudia, generácia strieda generáciu. Staré známe tváre sa strácajú, prichádzajú noví mladí ľudia. Niečo však storočia v ľuďoch pretrváva. Odlišnosť názorov starej a nastupujúcej generácie. 

Možno ste boli svedkami vyjadrenia starších ľudí „to za nášho detstva nebolo, to by rodičia neboli dovolili, to sme nesmeli, my sme žili ináč“. Možno bude čitateľ týchto riadkov prekvapený, ale takto, aj keď inými slovami hovorili starí ľudia aj pred sto rokmi. Áno, svet sa mení a staršia generácia vždy bude mať výhrady voči mladším.

V útlej knižke z roku 1936 od ružomberského mešťanostu (primátora) Karola Mederlyho, ktorý stál na čele mesta  v rokoch 1921-1923 čítame aj takéto vety: „Nič nevie zanechať v srdci človeka takú citlivú stopu, ako bezstarostný detský vek. I keď bieda, jednoduchosť a chudoba boli našimi kamarátmi, boli sme šťastní, veselí a spokojní. A keď osud zahodil nás do veľkého mesta, radi sa aspoň v duchu vraciame do svojho rodiska, k chudobným dreveničkám, na zablatený Rínok, chodníčky Záhumnia, kade sme sa naháňali bosí, v lacných poplátaných šatôčkach, ale veselí a spokojní. Radovali sme sa z každej maličkosti. Nepoznali sme rafinované hračky dnešných rozmaznaných detí. Dobrá nám bola liesková palička, alebo vŕbový prútik a hneď  bol urobený vozík, píšťalka a iné hračky.“

Koľko hrdosti a lásky vyjadril ku svojmu mestu v niekoľkých vetách pisateľ. Neželáme si, aby dnešné deti si museli zhotovovať svoje hračky z vŕbového, či lieskového prúta. Ale ani detský svet v uzatvorenom priestore mobilu, počítača, so slúchadlami na ušiach, nie je tým optimálnym riešením.

Autor príspevku pokračoval vo vyznaní úprimného vzťahu k svojmu rodisku aj ďalšími vetami. „Ružomberok, naše rodné mesto, dejisko našich rozprávok a radostí. I dnes vykúzluje v našich srdciach vrúcny pocit prítulnosti. Keď nás rýchlik priváža k známym a milým vŕškom, lesom, poliam, keď sa vynorí pekne krojená, typická veža nášho farského kostola, i keby centové starosti nás tlačili, naša duša sa zasmeje a teplý, hrejivý pocit prelietne nami. Sme doma, sme v Ružomberku. Je to duch Ružomberka, tkvejúci v statočnosti, vernosti a v húževnatom charaktere jeho mešťanov."

Zanikli staré dreveničky z neupravených ružomberských ulíc. Nahradili ich paneláky a moderné, polyfunkčné domy. Napriek pokroku, vyššej životnej úrovni, vzdelanosti ľudí niečo v nás pretrváva a bude tak i naďalej. Láska k svojmu rodisku, hrdosť na svoje mesto, na také, aké je. Aj rozdielny pohľad na život dvoch generácií tiež pretrvá. Lebo tak to je dané.