Tabuľka, griflík, počítadlo

František DianSpoznávame RK8.1.2026

Pamäť človeka má nekonečné možnosti a trvácnosť. Mnohé udalosti, zážitky z útleho detstva nám pretrvávajú do neskorého veku, až do posledného vydýchnutia. K takým zážitkom patria u mnohých ľudí prvé dotyky so školou. Moje spomienky sa vracajú do prvých rokov po skončení 2. svetovej vojny.

Už pred septembrom som mal, neviem či podarovanú, alebo kúpenú bridlicovú tabuľku o veľkosti formátu A 4 vsadenú do dreveného rámu. Na ňu som sa griflíkom učil písať prvé tlačené  písmená. Po napísaní sa všetko vlhkou handričkou zotrelo a mohlo sa znova písať. Nebol som jediným dieťaťom, ktoré sa s písmenami zoznamovalo takýmto spôsobom.

Boli povojnové roky, nedostatok všetkého, aj písaniek. Prvý vstup do triedy každý malý prváčik ináč prežíva. Mňa upútali dlhé lavice pre štyroch žiakov, napevno spojené so „žiackym stolom“, ofarbené zaschnutými fľakmi od rozliateho atramentu - tinty. Na čelnej stene visel kríž s Ježišom Kristom, v jednom kúte na stojane počítadlo, v druhom zavesená nástenná tabuľa s tvarmi písmen. 

Začiatok vyučovania začínal modlitbou a rovnako vyučovanie končilo. Či už doobedné, alebo poobedňajšie vyučovanie. Tried bolo málo, detí veľa a preto bolo striedavé vyučovanie - v jednom týždni doobeda, v ďalšom poobede. Prvé písmená a číslice sme písali ceruzkou do písanky. Možno po pol roku ten, kto už ceruzkou príliš netlačil, mal dovolené písať perom.

Pero bolo drevená rúčka  na konci so zasúvateľným plechovým pierkom. Prepisovačky sme vtedy ešte nepoznali. Pero sme namáčali do fľaštičiek s atramentom, ktoré boli umiestnené v otvoroch lavíc. Bolo to nešťastné riešenie. Ak žiak sediaci v strede lavice mal ísť k tabuli, museli sa mu krajní žiaci vystúpiť, aby vyšiel. Často pri tom dochádzalo k prevrhnutiu fľašky s atramentom. A problém bol na svete. 

Vyučovanie v elementárnej triede bolo zamerané ako v triviálnej škole v stredoveku na tri činnosti: písať, rátať (počítať) a čítať. Koľko námahy musela pani učiteľka vynaložiť kým naučila žiačikov ako držať pero, ako netlačiť, ako počítať pri počítadle koľko je 2 + 2, 5 - 2. A tie ťažkosti s čítaním zo šlabikára - prstom ukazovať písmená a čítať. Možno som mal predurčené a vrodené, že zo školy som nemal obavu a pamätám, že na Vianoce som plynule čítal krátke poviedky z konca šlabikára.

Boli aj ďalšie predmety. Spev (hudobná výchova), kde sme odspievali všetky známe ľudové a nábožné piesne. Telocvik spočíval v tom, že sme boli „vypustený“ na školský dvor a každý si zvoli nejakú hru, najčastejšie naháňačku. Náboženstvo prišiel vyučovať pán farár. Mali sme z neho rešpekt, ale niektorým veciam, ktoré nám hovoril sme nevedeli porozumieť. 

Najviac sme sa tešili na veľkú prestávku. Keď na dvore, na veľkej moruši zavesený zvonec oznámil prestávku, bol čas vziať si vlastný hrnček a utekať postaviť sa do radu na prídel zohriateho mlieka, pripraveného zo sušeného mlieka, ktoré po vojne dodávala UNRRA - (United Nations Relief and Rehabilitation Administration - Správa Spojených národov pre hospodársku pomoc a obnovu) – humanitárna pomoc pre Československo po skončení 2. svetovej vojny. Nie všetko, čo dodávala UNRRA sme zbožňovali.

Rybí tuk, ktorý bol pre vývoj kostí detí dôležitý sme nenávideli. Prehltnúť naliaty na lyžičku bolo utrpením a jeho pachuť si dodnes pamätám. Nebol som jediný, ktorý nemal rád povinné očkovanie proti týfusu, tuberkulóze a iným detským a infekčným chorobám. Pamätám, ako niektorí spolužiaci pri očkovaní odpadli a museli ich kriesiť. Aj takéto boli prvé roky po vojne v školstve. 

Neviem si predstaviť, či dnešní žiaci a študenti ak si náhodou prečítajú tento príspevok či pochopia, o čom to vlastne je napísané. V čase mobilov, počítačov, televízie a ďalších vymožeností v triedach im predchádzajúce riadky môžu pripadať ako z ríše rozprávok a nie spred 80. rokov.