Tajomná jaskyňa na Mníchu

František DianSpoznávame RK22.12.2024

​Ani nevieme, kto pred sto rokmi pod skratkou B.M.K. v detskom časopise „Oriešky“ (č. 2/1920) uverejnil rozprávku o liskovskej jaskyni. Keďže sa nám páčila, ponúkame ju vo vianočnom čase našim čitateľom upravenú a skrátenú.

Jedna z povestí vraví, že vchod do liskovskej jaskyne bol začiatok podzemnej chodby, ktorá vraj spájala hrad Likavu so starobylým kláštorom na Mníchu. Podľa inej povesti vchod je začiatkom podzemnej chodby vedúcej do dlhej jaskyne. 

​Stalo sa dávno, že v Liskovej žili dvaja bratia Ján a Ondrej. Ján mal dvoch chlapcov a Ondrej štvoro detí. Keď Janov chlapec bol desaťročný a mladší syn Paľko mal rok, zomrela im mama. O rok na to zomrel aj otec. Deti osireli. Strýko Ondrej si chcel bratove deti ku sebe vziať, ale jeho žene to nebolo po vôli. Veď sami boli chudobní a mali štvoro detí. Po dlho váhaní nakoniec žena privolila a bratove siroty vzali do rodiny. Za čas bolo všetko v poriadku. Staršia sirota, Miško, chodil do práce, aby niečo zarobil aj pre mladšieho brata. Ale po rokoch došla bieda. Rodina musela predať pole i poslednú kravičku, aby vyžila. To už žena Ondreja naliehala, aby siroty z domu odišli, lebo vlastné deti nemajú ako uživiť.

Na dlhé váhanie sa dobrý strýko rozhodol, že mladšieho Paľka odvedie preč. Zavolal k sebe Paľka a povie mu: „Paľko, pôjdeme do jaskyne na Mníchu, či by sme tam nenašli nejaký poklad.“ Detské oči dieťaťa zažiarili radosťou a zakrátko boli pri diere vedúcej do jaskyne. V úzkej chodbe jaskyne rozsvietil strýko kahanec a pomaly kráčajúc vpredu sa predierali úzkou chodbou až prišli na rázcestie, kde sa rozchádzalo ďalších päť chodieb. Stále zreteľnejšie počuli žblnkot vody. Nevedeli kadiaľ sa ďalej vybrať. Strýko posadil Paľka na plochú skalu, dal mu kúsok chleba a nožík. „Tu máš, zajedz si trocha, ja pôjdem preskúmať, ktorou chodbou pôjdeme ďalej.“ Paľko sa nebál. Chlebík zjedol a čakal. Ale keď strýko nechodil, začalo mu byť smutno. Na volanie nikto neodpovedal. V detskej duši zavládlo zdesenie a poznal, že strýko s ním nešiel hľadať poklad, ale preto, aby ho tu nechal zahynúť. 

​Keď si Paľko poplakal, uľavilo sa mu a rozhodol sa, že sa pokúsi vyslobodiť sám. Nožík si strčil do vrecka a odhodlane vstal. Všade okolo neho bola tá najtmavšia tma, všade mokré skaly a iba žblnkot vody niekde blízko mu pripomínali život v rodnej Liskovej pri Váhu. Vybral sa podľa zvuku vody, veď niekde musí voda vytekať na povrch. V dutine, kde sa nachádzal, bola zima a pod nohami cítil klzký ľad. Nevedel, ktorým smerom pokračovať. Urobil krok, nohy sa mu pošmykli a on letel ani nevedel kam. V letku sa zachytil dvoch dlhých cencúľov , ale tie sa odlomili a on viac mŕtvy, ako živý, dopadol na štrkovú plochu. Keď sa spamätal, počul žblnkot vody a tak a vybral za zvukom potôčka. Cencúle, ktoré sa mu v rukách neroztápali si strčil do vrecka. Dlho sa túlal okolo podzemného potôčka, až ho prebrodil a zistil, že je na rázcestí, kde ho strýko zanechal. Zazrel lúč svetla a tak sa predieral za svetlom až sa dostal von z jaskyne. Zakrátko stál pred jaskyňou a pod ním videl strechy domov rodnej Liskovej. Vedel, že ku strýkovi sa vrátiť nemôže. Kľakol si na kolená a modlitbou ďakoval Bohu, že mu pomohol vyslobodiť sa z pazúrov strašnej smrti. Rozhodol sa, že si pôjde svetom živnosť hľadať.

​Zodraté čižmičky si vypchal suchou trávičkou, vybral z vrecka cencúle, že ich odhodí. Začudoval sa, že nie sú ľadové, ale krásnej žltej farby, na slnku jagavé a ťažké. Položil ich späť do vrecka a vybral sa cestou ku hradu Likava, kde ešte nikdy nebol, že snáď tu nájde pomoc a prenocuje.Bola už tma, kedy zastal pred bránou pyšného hradu. Pri bráne stál panoš, ktorého Paľko poprosil o nocľah. Panoš pustil Paľka na nádvorie, kde práve sluhovia v kotle varili večeru. Keď zazreli otrhaného chlapca, vzali ho medzi seba, posadili k ohňu aby sa zohrial a dali mu skromnú večeru. Keď Paľko vyberal z vrecka nožík, aby si odkrojil chlebík, musel vytiahnuť aj cencúle. Keď ich sluhovia zazreli, razom obklopili otrhaného chlapca. Cencúle obdivovali a zaniesli ich ukázať pánovi hradu. Pán bol dobrý človek. Zavolal chlapca ku sebe a na všetko sa ho povypytoval. Aj na to, kde cencúle vzal. Lebo boli z čistého zlata. Paľko všetko vyrozprával pánovi a uvedomil si, že jemu bolo dopriane v jaskyni nájsť poklad. Rozprávanie malého chlapca pána hradu tak dojalo, že si ho ponechal a prijal ho za svojho. Potom ho poslal do škôl. A keď sa všetkému vyučil, spravil ho po sebe prvým pánom na hrade.

​Tak žil Paľko na hrade sedemnásť rokov. Nikto o ňom nevedel kto je, odkiaľ prišiel, lebo pán nikomu tajomstvo neprezradil. V osemnásty rok pán hradu zomrel a v testamente poručil hrad Paľkovi. Po dvoch rokoch, čo bol Paľko pánom hradu, pomáhal chudobným a biedni ľudia chodili ku nemu, prosiac ho o pomoc. V jeden deň prišiel k hradnej bráne šedivý, otrhaný starček. Keď ho panoši doviedli k Paľkovi, spoznal v starčekovi svojho strýka, ale starec Paľka nepoznal. Paľko nechal starčeka pohostiť a kázal sluhovi, aby zo skrine priniesol staré roztrhané šaty a nôž, ktorý mal v jaskyni na Mníchu. Spolu sa rozprávali a starček sa sťažoval, že mu žena a troje detí zomrelo a syn, čo ešte žije, že je darebák a o otca sa nestará. On je biedny, nevládny a živiť sa musí žobraním. Paľko odkrojil prineseným nožom starčekovi chlieb. Ale starček spoznal jemu známy nôž, zbledol a začal sa od preľaknutia triasť. „Kde ste vzali ten nôž, milostivý pán?“ spýtal sa trasľavým hlasom. „Prečo? Nôž, ako nôž“ odpovedal Paľko ľahostajne. „Pre Boha vás prosím, kde ste vzali ten nôž, povedzte mi.“ „Poznáte ho?“ „Poznám. Je to môj nôž, ktorý som dal nešťastnému Paľkovi v jaskyni na Mníchu.“ „Nôž poznáte a Paľka nie riekol s povzdychom pán hradu. Starec sa lepšie prizrel, vrhol sa mu k nohám a prosil o odpustenie. „ Nieže tak, nie. Ja som vám to už dávno odpustil. Zodvihol strýka a privinul ho ku sebe. Od tých čias ostal strýko Ondrej na hrade pri Paľkovi a dozvediac sa o staršom bratovi Miškovi, tiež ho k sebe vzal. Ale strýko po roku zomrel s úľavou, že Paľko v jaskyni nezahynul, čo ho celý život zhrýzalo.