Tak kedysi žili robotníci papierní

František DianSpoznávame RK13.9.2020

Do Ružomberka sa rodina Tegelhoffovcov prisťahovala v roku 1912. Viktorov otec bol majstrom v papierňach. A skutočne bývali v robotníckej kolónii. Pátral som v priestoroch okolo bývalej fabriky SOLO, ale čas neúprosne zahladil stopy. Na miestach, kde stála robotnícka kolónia je drevosklad a pri Revúcej bola postavená škola. Vráťme sa v čase o sto rokov dozadu a zo zaznamenaných písomnosti si pripomeňme, ako žili robotníci ružomberských papierní.

Na konci 19. a začiatkom 20. storočia vznikajúce priemyselné podniky v Ružomberku mali z okolia dolného Liptova dostatok pracovných síl. Tak tomu bolo aj v papierňach. Ale skúsení odborníci, počnúc strojvedúcimi, predákmi, majstrami, až po vedenie továrne prichádzali z Čiech, Rakúska, Nemecka, Poľska. Väčšinou to boli príslušníci nemeckej národnosti Pre týchto odborníkov majitelia papierní stavali obytné kolónie v blízkosti fabriky. V rokoch 1880 – 1918 postavili pre starú papiereň /SOLO/ na terajších Uliciach J. Jančeka a Sládkovičovej prízemné ubytovne. Na Sládkovičovej ulici to bolo deväť prízemných objektov s 50 bytmi. Na Ulici J. Jančeka sedem obytných budov s 37 bytmi. Boli to jednoduché bývania, v ktorých bolo elektrické svetlo, ale bez vody, ktorú donášali zo studní. Kúrenie bolo na pevné palivo v peciach. Úradníci a technici fabriky, ktorí bývali v závodnej kolónii dostávali naturálny byt a ohrev zadarmo. Byty nemali záchody a ďalšie hygienické zariadenia. Ľudia, ktorí si pamätali tieto byty hovorili, že latríny boli priamo na brehoch Revúcej. Keďže boli byty vedľa seba v rade, hovorilo sa, že si susedia „videli až do hrncov.“ Bola to proste robotnícka kolónia. V čase 1. svetovej vojny muži narukovali a vo fabrike pracovalo veľa žien, detí a vojnoví zajatci. V roku 1915 – 1918 boli pre zajatcov, ktorí pracovali vo fabrike, postavené prízemné baraky, ktoré po vojne prestavali na byty pre robotníkov. Hoci po roku 1948 zaviedli do bytov vodovod a napojili ich na diaľkové vykurovanie, aj tak patrili do najnižšej kategórie bytov.

Cez fabriku SOLO prechádzala stará cesta do Banskej Bystrice. Po vybudovaní novej cesty do B. Bystrice od dnešného SCP, starú cestu v roku 1971 uzatvorili a tým sa kolónia na Ulici J. Jančeka stala súčasťou objektu fabriky v bezprostrednom susedstve kyslárne, výrobne AS lignínu, energetiky, v blízkosti koncentrovaných škodlivých exhalátov. Aj z tohto dôvodu boli byty postupne rušené a asanované, alebo naďalej slúžili ako skladové priestory. V roku 1980 tam bývalo v dvoch domoch posledných štrnásť rodín, ale bolo to iba na krátky čas, kým aj tieto byty boli zlikvidované.

Súčasne s výstavbou Slovenskej papierne v roku 1907 postavili obytné domy aj na Poľnej ulici a Tatranskej ceste. Na Tatranskej ceste vyrástla robotnícka kolónia hneď vedľa fabriky. V roku 1908 to bolo šesť obytných prízemných domov, každý so šiestimi jednoizbovými bytmi. V rokoch 1943 začali stavať byty v Baničnom. A v roku 1946 začali pre podnikové riaditeľstvo stavať novú budovu v strede mesta v hodnote 3,5 milióna korún. Budova je doteraz známa ako Budova 1. mája. A keďže podnikové riaditeľstvo pre organizačné zmeny tam nikdy nesídlilo, budovu prestavali na byty zamestnancov papierní. V ďalších desaťročiach nasledovala výstavba v ďalších častiach mesta. Na konci sedemdesiatych rokov pre zamestnancov ružomberských papierní bola v meste k dispozícii tisícka bytov.

Aké bolo sociálne zabezpečenie robotníkov papierní začiatkom 20. storočia ? Priemerná denná mzda robotníka v papierni bola v rokoch 1921- 1922 21,60 korún. Aby sme to porovnali s cenami niektorých komodít a spočítali, čo si rodina mohla za zárobok kúpiť, uvádzame ceny zo Štatistickej príručky ČSR z roku 1921. Jedno kilo chlebovej múky stálo 4,99 korún, biela múka 7,08, zemiaky 1,41, hovädzie mäso 13,69, masť 36,61, maslo 41,65, cukor 9,61, liter piva 4,37, jedno vajce 1,13, mydlo za 1 kg 19,85, hnedé uhlie na kúrenie za 100 kg 59,36 korún. Nežilo sa ľahko. Aj z tohto stručného prehľadu je zrejmé, že zárobok robotníka postačoval na nutné prežitie rodiny. Nebolo vzácnosťou, že vo fabrike pri pomocných prácach, balení výrobkov pracovali ženy a niekedy aj deti za podstatne nižšiu mzdu. Nespokojnosť robotníkov vyúsťovala do častých štrajkov /1922/ a vyjednávaní za lepšie ohodnotenie ich práce a sociálne istoty. Niekedy boli vo vyjednávaní čiastočne úspešní, inokedy nie. Aj taký bol život robotníkov pred sto rokmi.