Takáto je história ružomberského jarmoku

František DianSpoznávame RK19.5.2019

Na rozhraní mesiacov máj a jún sa opäť ľuďmi a stánkami zaplní námestie, bývalý rínok. Aj s prerušeniami je tomu tak už takmer päťsto rokov. Práva konať jarmoky udelil Ružomberku kráľ Ľudovít II. v roku 1525.

Ružomberok mal právo konania slobodných štvrtkových trhov už od udelenia výsad mesta v roku 1318. Medzi výsadami udelenými majstrom Dončom bolo aj oslobodenie Ružomberčanov od povinnosti platiť trhový poplatok vo svojom meste. Kráľ Ľudovít II. potvrdil právo mesta na týždenné trhy. /Dodnes sa zachoval štvrtok ako trhový deň./ A rovnako potvrdil právo mesta na konanie dvoch výročných jarmokov. Prvý, v nedeľu pred Nanebovstúpením Pána /pohyblivý sviatok 40. deň po veľkonočnej nedeli/. A druhý jarmok, v nedeľu pred sviatkom sv. Ondreja. Na žiadosť mesta udelil cisár Ferdinand III. /18.5.1655/ výsadu ďalších dvoch výročných jarmokov. Na Troch kráľov a na sv. Michala. V roku 1792 mesto žiadalo ďalšie jarmoky na sv. Jozefa a Premenenie Pána, ale so žiadosťou neuspelo.

Napriek neúspechu, predsa v XIX. storočí pribudol jarmok na sv. Jozefa. Termín súčasného jarmoku sa nezhoduje so žiadnym historickým termínom. Prekvapením je termín konania jarmoku na Troch kráľov, pretože v Uhorsku sa konali jarmoky spravidla od februára do novembra, keď bolo s čím obchodovať. Jarmoky trvali niekoľko dní, presne určených. Napríklad pre rok 1928 boli v Ružomberku stanovené a v novinách oznámené termíny jarmokov takto: 1. Trojkrálový v pondelok, 9. januára, 2. Sväto Jozefovský v stredu, 21 marca, 3. Nanebovstúpenie Pána v piatok, 18. mája, 4. Sväto Michalský v pondelok, 1. októbra, 5. Ondrejský v pondelok 3. decembra. Rovnako aj trhy s dobytkom boli vopred stanovené, spravidla vždy na začiatku mesiaca. Ak bol vo štvrtok trh pre dobytok, týždenný trh sa konal v stredu.

Počas feudalizmu obchodná činnosť bola vykonávaná na trhoch a jarmokoch. V Ružomberku bol trhovým miestom Rínok. Na ružomberskom trhovisku mali remeselníci stále búdy, vyhne /šmikne/. Alebo stavali si len „lavice“. Za to platili mestu isté poplatky. Mestský chotár nevynikal rudným bohatstvom a nebola nádej zbohatnúť na dolovaní rúd. Ale vďaka trhovému právu nastal v meste rozvoj remesiel a mesto malo zisky aj od predajcov na trhových poplatkoch. Účastníci jarmokov boli oslobodení od mýta nielen na trhovisku, ale aj na cestách, mostoch, brodoch, ktoré viedli k mestu. Ale táto vymoženosť daná kráľom Žigmundom /1399/ nebola vo všetkých panstvách Uhorska dodržiavaná. Ani Ružomberčania nedodržiavali na svojom území vymoženosti iných miest. Svedčia o tom sťažnosti iných miest na Ružomberok u kráľovského dvora. Kým Ružomberčania vo vlastnom meste neplatili trhové mýto, remeselníci a kupci iných miest mýto platiť museli.

Trhy neboli len obchodnou záležitosťou, ale aj spoločenskou. Na trhovisku sa schádzalo pomerne veľa obyvateľov. Nie všetci prichádzali s čestnými úmyslami. A tak bolo potrebné tovar kupcov chrániť pred krádežami a znehodnotením. To bola povinnosť mesta a tak ružomberská radnica zamestnávala trhovníkov /judices fori/, strážcov, vyberačov poplatkov, hajtmana. Regulovaný výčap na trhoch prinášal na jednej strane zisk a na druhej prispieval k porušovaniu osobnej bezpečnosti a k výtržnostiam tých, ktorí konzumovali viac, ako zniesli. Víno, ako jeden z obchodných tovarov, sa do Ružomberka dovážalo z Modry, Pezinka, Jura... Pivo varili a pálenku pálili bohatí mešťania, ktorí mali právo aj na ich výčap.

Hybnou silou obchodu v Ružomberku boli štvrtkové trhy. V roku 1721 mesto na rínku zriadilo kryté trhovisko. Na vydržiavanie trhoviska musel prispievať mäsiarsky cech finančne a pekársky ročnou dodávkou 100 šindľov. Okrem trhoviska tu v radoch stáli súkromné odpredajné búdy. V roku 1797 mesto zakázalo stavať ďalšie takéto búdy a nariadilo od nich námestie očistiť. Dôvodom bolo, že neprospievali vzhľadu mesta a znamenali nebezpečenstvo požiaru. Trhovníci dovážali tovar na vozoch. Miestni remeselníci na dopravu používali káru, alebo tovar niesli na chrbtoch pešo. Drobní predajcovia mali osobitné mýtne úľavy. Trh s dobytkom býval spravidla prvý štvrtok mesiaca na „rajtšuli“. Bola to veľká lúka na mieste, kde stojí bývalá štátna nemocnica. Na dobytčí trh hnali ľudia svoje svine, kravy, kone, ovce, kozy po cestách.

Na trhovisku a jarmokoch sa obchodovalo so všetkým. S obilím, senom, mäsom, slaninou, výrobkami z mäsa a mlieka, syrom, bryndzou, vínom, maslom, pálenkou, soľou, výrobkami zo železa, medi, cínu, dreva, hliny. S kožou a kožušinami, výrobkami z nich, s plátnom, s medom, výrobkami z vosku, s papierom a neskoršie aj s knihami. So všetkým, čo ľudia pre život potrebovali. Obchody v dnešnom poňatí neboli. Až v roku 1773 boli v meste dva obchody – sklepy, v riadnych miestnostiach. Ich majiteľov volali „kupci“. V XIX. storočí sa už popri trhoch začína viac predávať v obchodoch. Koncom toho storočia bolo už v meste 14 obchodov, prevažne v rukách Židov. Obchody zo začiatku predávali všetko, ale neskoršie sa už špecializovali.

Dnešní ľudia nakupujú prevažne v nákupných centrách. Ale keď nastane čas jarmoku, vrátia sa na miesta nákupu svojich predkov. Keď už pre nič iné, tak zo zvedavosti, či posedenia pri pive, hudbe, kultúrnom programe a nadýchania sa jarmočnej atmosféry. Asi to máme v génoch už zakódované, že tento pradávny spôsob obchodu nás vždy priláka. Ale, veď to je dobre, že si ctíme stáročné tradície. Tak, poďme na jarmok ! Len aby počasie bolo zhovievavé.

František Dian