Včera a dnes

František DianSpoznávame RK25.7.2021

Dnešnú hlavnú cestu zo Žiliny do Košíc len začali budovať. Úzka, dvojsmerná cesta ešte vtedajšej premávke vyhovovala. Keď sme sa v roku 1968 nasťahovali do nového paneláku na Žilinskej ceste, s dvojročným synom sme na priedomí čakali kým prejde nejaké osobné auto po ceste, aby sme sa učili poznávať farby. Dnes je problémom, kedy vznikne kratučká medzera medzi kolónou aut a kamiónov, aby sme na prechode prešli na druhú stranu cesty. Zavedená zelená vlna pre chodcov nič nevyriešila. A tých sľubov o stavbe diaľnice a tunela sme sa od každej vlády napočúvali neúrekom. Najnovší hovorí o roku 2023, kedy by hlavná cesta mala viesť novým tunelom.

Vtedy medzi cestou a Váhom a cestou a bytovkami sme v takzvaných „dubčekových“ sobotných smenách upravovali budúci zelený pás a mesto vedľa rieky vysádzalo topole. Dnes sú stromy vyrastené, prestarnuté a pri silnom poryve vetra už viaceré boli polámané a vyvrátené. Čaká sa na ich odstránenie a nahradenie inými. Predstaviť si dobrovoľnú brigádu na úpravu priestoru pri bytovke v súčasnosti je neuskutočniteľné. Most do Rybárpoľa bol len zbožným želaním. Autá chodili jednosmerným železným mostom /dnes lávka pre chodcov/. Medzi kostolom a ÁČKOM /vtedy tlačiareň/ bol prechod na lávku ponad Váh, vyúsťujúci pri štadióne. Stovky pracujúcich v textilke s problémami prechádzali lávkou v oboch smeroch, lebo lávka sa kolísala.

Najhoršie to bolo medzi 13:00 a 15:00, kedy dochádzalo k striedaniu smien. Čiastočne na mieste parkoviska pred TESCOM a mieste benzínky bolo veľké nástupište pre autobusy, dovážajúce pracujúcich z celého regiónu. Prúd chodcov v uvedenom čase smeroval aj k bytovkám po oboch stranách Váhu. Tí, ktorí cestovali domov, alebo do práce vlakom, museli z fabriky prejsť nadchodom pri rybárpoľskej stanici na opačnú stranu trate. Pretože prechod po ceste bol takmer nemožný. Závory boli stále spustené. Neuplynulo ani päť minút, aby z niektorej strany nešiel nákladný vlak. Od Ostravy do Košíc naložený koksom a smerom do Sovietskeho zväzu iným tovarom. V opačnom smere z Ukrajiny do Třinca a Vítkovíc putovali vlakové súpravy naložené železnou rudou. Ťažkú hlavu mali výpravcovia v železničných staniciach, kedy medzi „nákladiakmi“ pustiť osobný vlak, či rýchlik.

Keď nastala doba dvojtýždňovej celozávodnej dovolenky, ľudia túžili po oddychu a rekreácii. Niektorí si užili voľný čas na Oravskej priehrade, iní na Zemplínskej šírave, kde mala textilka svoje zariadenia. Šťastnejší sa dostali na Balaton, do Bulharska. Málo bolo takých , čo dostali povolenie na rekreáciu do bývalej Juhoslávie. Dnes lietame po celom svete do špičkových hotelov /ak nám to „korona“ dovolí/ a stále sme nespokojní. Za polstoročie sa výrazne zmenil život. To, že textilka zanikla vieme už dávnejšie. Máme autá, počítače, tablety, mobily, v domácnostiach mikrovlnky, automatické práčky, domáce kiná... Ale dobré medziľudské vzťahy, aké panovali vtedy, sa vytrácajú. Okolo svojich domov i vo svojich srdciach staviame kamenné hradby. Vo vchode paneláku sused nepozná suseda. Vzájomne sa pozdraviť je problémom. Rešpekt detí k učiteľom sa vytratil. Aj to nám priniesla demokracia! Všetkému vládnu peniaze a zisk. Ľudskosť, človečina, kamarátstvo až na malé výnimky nie je módne, „nenosí sa“.