Veselé príhody našich predkov

František DianSpoznávame RK16.11.2025

Život našich predkov v minulosti prinášal rôzne príhody. Niekedy vážne, smutné, inokedy veselé, žartovné. Pripomeňme si niektoré veselšie príhody, ako ich zapísali kronikári a uverejnili v monografiách jednotlivých obcí. Pri niektorých uvádzame pôvodný jazyk a autentický pravopis.

V Likavke bolo zaužívané, že na záver bursy odsúdili a „obesili“ obžalovaných bursovníkov za ich previnenia. Pred obesením prečítal sudca žartovnú obžalobu, z ktorej vyberáme niekoľko viet. „V mene Liptovskej a Zvolenskej stolice vinášame túto sudovú pomstu. Mi Likavčania, verní odkazu meteníkov, riadne na kapusníkoch vichovaní, a zachovávajúci tradície našich predkou aj zadkou sme zbúrali mizierki medzi domami, a to preto abi nemali kade chodit na zabavi. Otcovia nech nepijú, nech nechaju svojim sinom, tí sú mlačí, menej vipijú, ale dlhšie sa vládajú válať po zemi. Starie diouki a starí mládenci sa môžu počas dobi bursi aj miluvat, ale len so súhlasom bursovnieho richtára.“

A ešte raz z Likavky pri pozývaní na Anna bál.  „Sankcie pre Ružomberčanov! Mešťanov! Zveme Vás uctyve na naše zábavy už tretí krát. Jestly any teraz neprýdete, prestaneme so zabávami pre Vás a budeme sa bavyt samy. Prestaneme vôbec chodyt do mesta a ked aj nye, ale nepôjdeme cez Vaše drevené lavyčky a mosty, ale sy postavýme samy gumený most. Prestaneme Vám dodávať mlyeko a maslo, premenujeme Vám stanycu na Likavku, zakážeme Vám chodyt do parku, ku vlaku, na Čebrat, Mných, Choč a zámok. My samy si postavíme Kultúrny dom, tehly už máme, cygánov Vám prýdelíme a prostryedkom Váhu si postavíme múr. Toto Vám odkazujú Metenýci.

V rokoch 1956 - 1958 nariadil ONV v Ružomberku bezplatne vyučovať ľudí, ktorí nevedeli písať a čítať. V Liskovej sa takéto nariadenie týkalo cigánskych osadníkov. „Riaditeľ školy Pavol Chebeň s učiteľmi vytvorili maximálne podmienky pre vyučovanie. Obstarali šlabikáre, počtovnice, písacie potreby a presvedčili ich o potrebe vzdelávať sa. Na prvom stretnutí z jedenástich žiakov bolo prítomných sedem, na druhom dvaja a tretie vyučovanie už nebolo, lebo nik neprišiel."

Tak neslávne skončilo vzdelávanie osadníkov.Ochotnícke divadlo v Černovej si pripomína 120. výročie. Z jeho bohatej histórie vyberáme z mnohých jednu príhodu. Bolo to v čase, kedy ešte ľudia verili v strigônstvo a do rúk ochotníkov sa dostala divadelná hra „Striga“. Zapáčila sa im, ale ťažko hľadali dobrovoľníčku pre hlavnú úlohu strigy. Nakoniec začali nacvičovať. Takto sa píše v jednej knihe o černovských krúžkoch: „Aby stvárnili atmosféru strigônskeho príbytku, potrebovali aj priliehavé rekvizity. Hada urobili z pružiny, na ktorú natiahli hadovi podobnú látku, o mačku nebola núdza, aj ľudskú lebku zohnali. Živú sovu si požičali od horára z Ľubochne a zohnali aj rohatú kozu - do baranej kože schovaný človek. Hlavu vyrobili rohatú s veľkou červenou papuľou, ktorú pomocou šnúrky otváral a zatváral. Pri predstavení hada položili pod stoličku, na ktorej bola za nohy priviazaná živá mačka. Kým bola scéna prázdna, bolo všetko v poriadku. Keď na scénu  vstúpila striga, koza otvorila červenú papuľu a zamékala. Na scéne vznikol obrovský zmätok. Sova zletela a sadla si na stoličku, na ktorej ležala mačka. Mačka sa sovy zľakla, vyskočila, razom sa uvoľnila z pút a vrhla sa medzi obecenstvo. Prevrátila stoličku, ktorá padla na hada - strunu tak, že sa tento skrútený vymrštil tiež do obecenstva. Na hrmot sa začala kotúľať ľudská lebka. Vznikol strašidelný, ale aj komický obraz. Na dôvažok, od toho všetkého herečka „striga“ ochorela.“