Výplata lopatou

František DianSpoznávame RK26.6.2022

V mnohých mestách pripravujú remeselnícke dni. Na hradoch a jarmokoch zruční remeselníci predvádzajú svoje majstrovstvo a výrobky ponúkajú na predaj. Aj v našom mesta mali remeselníci svoju prezentáciu a prezentácia remeselníkov býva aj na Vlkolínci. V našom portáli sme v uplynulých mesiacoch písali o súčasných remeselníkoch z nášho regiónu a ich práci. V dnešnom príspevku sa vraciame do minulých storočí k problematike trestov, ktoré panovali v ružomberských remeselníckych cechoch.

Remeselnícki majstri mnohých remesiel sa združovali v cechoch. Cech sa riadil vlastnými , vrchnosťou schválenými artikulami (stanovami). Artikule boli pre cech zákonom s právami a povinnosťami majstrov. Na čele cechu bol každoročne volený cechmajster. Cechmajstra volili majstri zo svojho stredu väčšinou hlasov na jeden rok. Mohol byť volený aj niekoľko rokov za sebou. Rekordérom v Ružomberku bol debnársky cechmajster Ján Krman, ktorý bol vo funkcii nepretržite pol storočia (1758 – 1807). Aby sa majster mohol uchádzať o post cechmajstra, musel byť starší a ženatý. Medzi sebou sa majstri titulovali oslovením „pán brat“ a ich manželky „pani sestra“.

Priestupky členov cechu, spory medzi nimi boli prerokovávané na cechových zasadnutiach. Tam sa konala spravodlivosť a udeľovali pokuty a tresty za porušenie artikul. Najnižšou pokutou bolo pokarhanie a potom nasledovali: peňažný trest, palicovanie korbáčom a palicou na dereši, uzamknutie do klady, cechové väzenie, dočasné, alebo definitívne zakázanie vykonávania remesla a najhorším trestom bolo vylúčenie z cechu. Neskoršie vrchnosť cechom vzala právo trestov, ktoré bolo prenesené na riadne súdy. Medzi pokuty patrilo miesto peňažného trestu dodanie istého množstva vosku potrebného na výrobu sviečok do chrámu, na procesie a pohreby. Osoba cechmajstra a jeho rodiny bola nedotknuteľná a ich urážka bola prísne trestaná.

Za urážku cechu v roku 1731 odsúdil mäsiarsky cech Jána Raztockého na peňažnú pokutu a odprosenie cechu. Horšie dopadli v roku 1793 majstri čižmárskeho cechu Juraj Hajdoci a Ján Potkan. Za väčšie previnenie ich cech odsúdil na dva dni väzenia v putách o chlebe a vode. V roku 1820 vymeral čižmársky cech majstrovi Jozefovi Machovičovi peňažnú pokutu, pretože sa nezúčastnil pohrebu svojho kolegu. Keď z poverenia cechu prišli dvaja majstri pokutu vymáhať, horkokrvná manželka majstra Machoviča poctivým majstrom škaredo vynadala, za čo bola odsúdená na cechové väzenie. Člen cechu nesmel zabiť mačku, psa, odrať zdochnuté hovädo, zobrať podkovu zo skapaného koňa, lebo to zneucťovalo celý cech. V roku 1758 kováčsky cech nepozýval na svoje zasadnutia majstra Mateja Bella, lebo zabil psa. A v rovnakom roku debnársky cech vylúčil z cechu za rovnaké previnenie Andreja Peťu.

Pre zneuctenie cechu v roku 1810 vylúčili z krajčírskeho cechu majstra Juraja Vlkolínskeho. Pre rovnaké previnenie v roku 1824 odsúdili Ignáca Janču na odprosenie cechu. V roku 1835 pre urážku koželužského cechu sa majster Ján Šípoš dostal do väzenia. V tom istom roku dostal mäsiarsky majster Ján Kňazovický za urážku cechu peňažnú pokutu. Na jeho žiadosť cech zmenil trest na nezvyčajný – výplatu lopatou. Trest majster hrdinský vytrpel, ale potom si sťažoval mestskému úradu za svoje potupenie a poníženie. Keďže v tom čase už cechom bolo odňaté právo trestania svojich členov, mesto dôrazne upozornilo mäsiarsky cech, že previnilcom má právo súdiť a trestať len mesto a súdy. Rozhodnutím panovníčky Márie Terézie sa právomoci cechov a cechmajstrov podstatne obmedzili. To bola predzvesť postupného útlmu a zániku cechov. Cisárske nariadenie z roku 1872 cechy úplne zrušilo.