Z jedného konca nevidíš druhý

František DianSpoznávame RK22.2.2026

Taká je jedna z najstarších ulíc mesta, Podhora. Vznikla niekedy v prvopočiatkoch Ružomberka. Cesta zo Zvolena na Oravu viedla popri rieke Revúcej. Aj v Ružomberku si zachovala takúto trasu.

Problém bol, že po pravej strane toku nemohla viesť, lebo tam bol kaštieľ a stavby k nemu prislúchajúce. Preto v časti, oproti dnešnej Ulici Riadok, prechádzala cesta na ľavú stranu toku rieky. Cesta v podstate kopírovala úpätie prstového výbežku Veľkej Fatry, na vrchole ktorého bol Rínok. Medzi cestou a riekou Revúcou boli polia a majere (hospodárske dvory) mešťanov a fary. Cesta bola nielen dôležitou spojnicou zvolenskej a oravskej stolice, ale ružomberským gazdom umožňovala prístup ku svojim poliam pod horou.

Rínok bol zastavaný a ďalšie drevenice nemali kde postaviť. Preto pri náraste obyvateľov začali mešťania osídľovať aj územie pod horou. Už v roku 1376 je zapísané, že majere mešťanov tu už boli obývané. Osídľovanie pod horou pokračovalo. Jedno sa však nemenilo. Cesta, ktorá bola od prvopočiatkov, sa zmenila na ulicu. Obyvatelia tento priestor aj s ulicou nazývali pod horou. Pomenovanie sa tak vžilo, že v roku 1585 sa v dokumentoch mesta uvádza táto ulica ako Podhora. Od roku 1720 sa začal používať názov Malá Podhora a pre dnešnú Mostovú ulicu Veľká Podhora. V čase maďarizácie bola ulica v roku 1895 pomenovaná maďarským menom Kiraly utca (Kráľovská ulica), aby po vzniku Československa (1918) jej bol vrátený pôvodný názov. Za socializmu niesla meno ružomberského rodáka Dušana Makovického. Ulica je krivolaká, taká ako bola kedysi poľná cesta, na základoch ktorej vznikla. Je taká, že z jedného konca nevidíš druhý.

V 18. storočí bola Podhora už husto zastavaná prízemnými drevenicami, ale aj honosnejšími zemianskymi kúriami postavenými z kameňa a tehál. K takým patrila Kečkemétyovská kúria, v ktorej bol v roku 1755 zriadený jeden z prvých obchodov v meste, Ruttkayho sklep. Alebo Rakovského kúria, ktorá stála oproti vyústeniu Mariánskej ulice na Podhoru, opradená mnohými povesťami. Podhora bola prašnou ulicou, vysypaná iba štrkom, veď slúžila iba chodcom a povozom. Až v roku 1873 po dostavbe železnice zadalo mesto talianskym kamenárom prácu, vybudovať na ulici asfaltové chodníky a ulicu vydláždiť čadičovými kockami - „mačacími hlavami“. V polovici 19. storočia zásluhou podnikavých židovských obchodníkov v ulici vznikali obchodíky, krčmičky a remeselnícke dielne. Na Podhore snáď nebol dom, v ktorom by nebola čo i len malá predajňa, opravovňa, či iné služby. Ulica začala mať mestský charakter a menila sa na obchodnú ulicu.

Vývoj a premena ulice pokračovali aj po svetových vojnách. Staré domy boli zbúrané, aby ich nahradili nové, moderné, postavené z tehál. Menil sa aj charakter ulice, kedy staré drevenice ustúpili novým, mnohokrát poschodovým domom. O zmenách v druhej polovici 20. storočia hovoria aj spomienky pani Anny Slimákovej, rodenej Klimešovej, ktorá v rodinnom dome na Podhore prežila svoje detstvo a mladosť. „ Dom sme mali na mieste, kde vyrástol Saigon.  Bola v ňom elektropredajňa, potom zelovoc, Slovakoturist a nakoniec Poľnoobchod. Oproti nám,  na miesto zbúranej Rakovského kúrii, bola z Rínku premiestnená tržnica. Rodičia nakupovali potraviny u Hladišov, (budova dnes sídlo ČSOB), kde predávali aj na úver. Raz do týždňa išli rodičia nákupy zaplatiť. Potraviny predávali aj u Vavrekov a do vinárne u Bukových sme chodili s džbánom po pivo (dnes zbúraný prázdny priestor). Vedľa vinárne bola vo dvore octáreň, kde vyrábali ocot.Z môjho detstva sa zachovala najstaršia lekáreň a Farby-laky u Babilonských“.

Tak, ako všetko v živote, i Podhora sa rokmi menila a vývoj bude naďalej pokračovať. Len časť ulice, v zásekoch postavenými domami, pripomína pominuteľný čas minulosti Ružomberka.