Zabudnutý dobrý nápad

František DianSpoznávame RK21.7.2024

V päťdesiatych rokoch minulého storočia hygiena na pracoviskách ružomberských fabrík nebola na požadovanej úrovni. Cez leto sa dalo vykúpať v studenej vode vo Váhu, alebo v Revúcej.

Otvorená plaváreň, postavená v roku 1940 oproti bývalej štátnej nemocnici na pravom brehu Váhu bola odkázaná na priaznivé teplé počasie. Z dôvodu poškodeného muriva a nevyhovujúcich hygienických podmienok bola viackrát úradne zatvorená. Všeobecne sa medzi ľuďmi hovorilo o plávaní ako o zdravom športe. Ale čo robiť, keď nebolo možné kde plávať. 

Aj to boli dôvody, ktoré viedli viacerých iniciatívnych zamestnancov textilky k myšlienke  vybudovania plavárne pri textilnom závode a to s teplou vodou. Argumenty boli presvedčujúce. V Ružomberku je 10 – 11 mesiacov v roku chladné počasie a kúpanie v studenej vode je pre otužilcov. Druhý argument nadšencov plávania hovoril, že z fabriky do Váhu vypúšťajú milióny litrov  30° C teplej vody. Práve nepatrná časť tejto teplej vody by postačovala na naplnenie bazéna. Určite si to vyžadovalo vyriešiť niektoré technické problémy. Ale vtedajší technici Hámor, Hrabovszky, Bubelka, Sokol nevideli v riešení neprekonateľný problém. Profesor ružomberskej priemyslovky Lötsch navrhol pre využitie odpadovej vody niekoľko technických riešení. Vedenie fabriky a riaditeľ Obuch spolu s odborovou organizáciou myšlienku vybudovania bazéna podporovali.

Plaváreň mala byť vybudovaná pri Váhu vedľa vtedajšej závodnej ambulancie. Počítalo sa s tým, že Váh bude v týchto miestach čoskoro zregulovaný a získa sa široký priestor pre plaváreň a priľahlú pláž. Myšlienka vybudovania plavárne bola krásna. V blízkosti bol internát „Mladej generácie“, nový „vše športový“  štadión a tenisové dvorce. Takto by bola vznikla športovo – rekreačná zóna nielen pre fabriku, ale aj pre celé mesto. Pochvalne sa o vybudovaní plavárne vyjadril aj projektant, ktorý už pripravoval aj projekty. Výstavba získala podporu Mestského i Okresného národného výboru v Ružomberku a bola zaradená do päťročného plánu pre rok 1957.

Úspech akcie mal záležať od pracujúcich fabriky a obyvateľov mesta, pretože plánovaná výstavba mala byť budovaná z vlastných zdrojov a svojpomocne. Za každú korunu z dotácie verejných prostriedkov bolo nutné vykonať prácu za 2,50 koruny. To znamenalo do budovanej plavárne v materiálnom zabezpečení a odrobenej práci vložiť vyše 75% nákladov hodnoty diela. 

Napriek tomu, že myšlienka mala „požehnanie“ fabriky, mesta, okresu, nerealizovala sa!  Nevieme prečo. Možno boli problémom financie, možno bolo nutné investovať do potrebnejších stavieb. To sa už nedozvieme. Dobrá a užitočná myšlienka výstavby plavárne nielen pre zamestnancov textilky, ale aj obyvateľov mesta sa neuskutočnila. Zdá sa, že v Ružomberku problémy s plavárňou sú zakódované v dedičných informáciách  mesta do súčasnosti.