Zápalková  kríza

František DianSpoznávame RK26.11.2023

Nech to znie akokoľvek čudne, takéto obdobie na Slovensku bolo v rokoch 1947/1948. Náruživí fajčiari chodili po uliciach s nezapálenou cigaretou v ústach a nervózne sliedili od koho by si cigaretu pripálili. Bol nedostatok zápaliek. V dnešných časoch nepredstaviteľná skutočnosť. A to už ružomberská zápalkáreň produkovala 250 000 krabičiek zápaliek denne a nebola jediným výrobcom tohto sortimentu v Československu. Nevedno, kto do verejnosti spustil správu, že zápalky zdražejú, čo sa dalo veriť, lebo neboli by jediným tovarom, ktorý by zdražel. Zápalky sa z predajní vykúpili a zhromažďovali u špekulantov.

Ružomberská zápalkáreň, vtedy už po znárodnení ako závod národného podniku Drevoindustria, mala za sebou už polstoročie svojej existencie. Fabriku založil v roku 1890 Ján Janček ako výrobňu na zápalkové drievka, ktoré potom vyvážali do cudziny. O päť rokov neskoršie začala zápalkáreň vyrábať normálne, sírou impregnované zápalky, ktoré neexportovali v škatuľkách, ale v papierových balíčkoch. Výroba bola jednoduchá. Pozostávala z hobľovacieho stroja, ktorým zo smrekových klátikov strúhali okrúhle drievka. Tie potom namáčali do zápalnej hmoty. Na pohon stroja slúžilo mlynské koleso roztočené vodou z rieky Revúcej. Zápalky sa zapaľovali trením o suchú a drsnú podložku, napríklad aj o čižmu. Až v roku 1907 začali vyrábať bezpečnostné „švédske“ zápalky.

Väčšina práce sa aj naďalej vykonávala ručne, až do roku 1914, kedy majiteľ J. Janček zakúpil nové stroje a v dvadsiatych rokoch mlynské koleso na pohon strojov nahradil elektrický pohon. Po znárodnení boli v podniku inštalované nové stroje. Od práce s drevom, až po zabalenie zápaliek do škatuliek v továrni pracovalo do 250 zamestnancov, väčšinou ženy. Výroba zápaliek prechádzala týmito fázami. Z mäkkého dreva sa narezali klátiky, ktoré sa parili v parákoch. V lúpacom stroji ich nalúpali  na hrubšie blany na zápalky a tenšie blany na škatuľky. V sekacom stroji nasekali blany na drievka. Nasledovalo sušenie, na plechoch v automatoch namáčanie do  zápalnej hmoty a nakoniec bezhlavé drievka dostali zápalnú hlavičku.  Podobným procesom prechádzala aj výroba škatuliek z tenkých drevených blán a opatrením trecej plochy škatuľky červeným fosforom. Na výrobu škatuliek slúžil automatický stroj, kde prebiehalo lepenie, potieranie trecej plochy a označenie etiketou. Vo finálnej fáze výroby a plnení do škatuliek pracovali prevažne ženy.

Výroba zápaliek v Ružomberku trvala až do roku 1959, kedy nadriadené orgány rozhodli, že stroje a výrobu presunú do Banskej Bystrice. Tak zanikli ružomberské zápalky. A pomaly zanikal aj názov továrne – zápalkáreň. Iba vďaka iniciatíve niekoľkých nadšencov v ostatných rokoch a  obnovenie prevádzky Korytničky na niekoľkých kilometroch – po zápalkáreň, sa názov továrne znova oživil v povedomí ľudí. Aj týmto príspevkom sme chceli čitateľov oboznámiť s tým, čo sa skrýva za názvom – zápalkáreň a aká je stručná história tejto továrne.

Fotogaléria