Zbojníci neobchádzali ani Ružomberok

František DianSpoznávame RK5.5.2019

V čase jeho života bolo zbojníctvo rozšírenou činnosťou aj z dôvodu, že život poddaných bol neznesiteľný. Utláčanie, nútené práce, zvyšovanie daní, odvádzanie desiatkov... Nečudo, že mnoho ľudí zutekalo zo svojich usadlostí a boli aj takí mladí muži, z ktorých mnohí prešli kuruckým výcvikom a radšej sa dali na zbojníctvo. Zbojnícka robota bola viac-menej sezóna činnosť.

V zime sa zbojníci ukrývali, kde sa dalo. Historické záznamy z roku 1662 uvádzajú, že v Liptove bolo toľko zbojníkov, ktorí striehli na ľudí, že majetnejší ľudia si bezpečnosť a ochranu začali kupovať u samotných zbojníkov. V rokoch 1684 a 1685 (vtedy sa uvádzal tzv. vojenský rok) zbojníci spolu s kurucmi v Ružomberku zobrali pastierovi celé stádo patriace mešťanom. A mešťania, ak chceli svoj dobytok naspäť, ho museli za peniaze vymeniť. Zbojníctvo sa tak rozšírilo, že ľudia sa báli ísť robiť na polia a do lesa. A tak polia ostávali radšej neobrobené. Pretože koho zbojníci chytili, musel sa vymeniť za 20 – 50 zlatých. Začiatkom 18. storočia bolo toľko zbojníkov, že aj zemianstvo sa rozutekalo. A tak Liptovská stolica, pod pokutou 100 zlatých, nariadila zemanom, že bez dovolenia stolice nesmú z usadlosti odísť. Ak sa niekde zjavia zbojníci, musia na zvonenie zvonov všetci ľudia v dedine povstať a hromadne zbojníkov prenasledovať. Rozkázané bolo, aby sa dediny dobre ozbrojili. Ktorá dedina proti zbojníkom nepovstane, bude pokutovaná 50 zlatými a richtár palicovaný na dereši. Zbojstvo neobišlo ani blízke okolie Ružomberka.

V roku 1655 utekajúcim Jezuitom z Poľska pred švédskym vojskom vzali zbojníci pri Ružomberku desať koní. Dňa 7. marca 1686 boli pri Ružomberku ozbíjaní iní Poliaci. V šesťdesiatych rokoch 17. storočia, hlavne na hornej Orave, prepadával a okrádal ľudí na cestách so svojou deväť člennou bandou Ján Kušík. Za zbíjanie „za ktere gho zle skutky ma biti na swem krku trestanj“ boli spolu s mestským sluhom dňa 20.6.1662 v Ružomberku popravení. Medzi najhorších zbojníkov v okolí Ružomberka patril Ján Lengyel. Povestným vodcom zbojníkov v roku 1678 bol Tomáš Dobó a Kašpar Pongrác, ktorí v spojení s maďarskými zbojníkmi zbíjali v okolí Ružomberka. Nevedno, či sa jedná o potomka slávneho zbojníka Dobóa, pretože o dvesto rokov neskoršie, v roku 1875 obežníkom vydaným v Ružomberku, bola vypísaná odmena za chytenie zbojníka Gabriela Doboša. A odmena činila 600 zlatých za živého a 300 zlatých za mŕtveho. Bol obvinený z organizovania lúpežníckej bandy, ktorá lúpila a vraždila ľudí v okolí Ružomberka.

Obyvateľom, ktorí podporovali zbojníkov, hrozili ťažké tresty. Bača na salaši vo Valaskej Dubovej v roku 1741 prichýlil zbojníkov pod vedením Martina Surovca na ich ceste do Poľska. A pomohol im aj pri ich návrate. Sedria ho odsúdila na sťatie a vpletenie jeho tela do kolesa . V roku 1781 sa v okolí Ružomberka pohybovala menšia skupina zbojníkov, do ktorej nováčikov prijímali až po zložení prísahy. Boli ozbrojení puškami, pištoľami, ale aj „mordarkami“. Dvanásť ozbrojených mužov z Ružomberka prenasledovalo zbojníkov desať dní, až ich dolapili. Pochytaných odsúdili, na smrť polámali v kolese, čo bol jeden z najkrutejších telesných trestov v stredoveku. Kat dostával od Liptovskej stolice za mučenie, popravu, či spálenie odsúdených finančnú odmenu ako iní zamestnanci stolice. V polovici 18. storočia za mučenie bola odmena 3 zlaté, za spálenie obete 4 zlaté a 9 zlatých ako diéty za cestu na popravisko a späť. Ružomberok vlastného kata nemal, preto popravy často vykonával len mestský pohodník, šinter.

V roku 1812 bolo obvinených 22 pastierov zo spolupráce so zbojníkmi, ktorým poskytovali potraviny a informácie o zemepánoch. Najagilnejší pastier bol odsúdený na trest obesením. Keďže zbojníci sa v lesoch dobre vyznali a ukrývali, boli proti nim vysielaní hajdúsi, ktorých vodieval Martin Caban zo Sliačov. Ľahké to nemali ani lesníci – silváni. Páni ich spolu s hajdúchmi posielali prenasledovať zbojníkov a tí sa potom lesníkom pomstili vykrádaním, podpálením chalupy, ale aj zabitím. Cesty, lesy a vrchy v oblasti likavského panstva proti zbojníkom strážili pandúri a osobitný komisár a strediskom bol Švošov. V roku 1761 a 1762 sa dva týždne pátralo po zbojníkoch a z Liptovskej Lužnej sa pátrania zúčastnilo 20 ozbrojencov. Dobrovoľní ozbrojení prenasledovatelia to nerobili zadarmo. Od stolice mali za službu poplatok 10 denárov na deň. Zbojníci spôsobovali nepríjemnosti aj poštovým vozom a kuriérom. Nebezpečenstvo číhalo najmä vtedy, ak cesta pošty prechádzala lesom. V roku 1866 prepadol zbojník Tretjak poštový voz medzi Ružomberkom a Liptovským Mikulášom a ukoristil značnú sumu peňazí. Podarilo sa ho chytiť až v Liptovskej Osade a za svoj zbojnícky čin dostal päť rokov väzenia.

Do tohto obdobia spadá aj zbojníčenie Juraja Jánošíka, ktorý pred súdom v Liptovskom Mikuláši v roku 1713 priznal vinu k dvanástim lúpežným prepadnutiam. Či ich bolo viac sa už nedozvieme, pretože obvinenia neboli vznesené. Medzi zbojstvami sú uvedené:

- Prepadnutie a ozbíjanie Radvanského a Révayho v Turci.

- Pod Strečnom ozbíjanie farára a neskoršie Žilinčanov, ktorým vzali kone a výstroj.

- Pri Kráľovanoch ozbíjanie farárky z Liptovského Jána, plaviacej sa na plti.

- Medzi Važcom a Východnou ozbíjanie kupcov o víno a ozbíjanie bohatej

paničky Schardonky.

- Pri prítomnosti Jánošíka prepadnutie a zamordovanie farára z Domaniže...

Zbojnícky vodca Jánošík zbíjal v stoliciach: Trenčianskej, Nitrianskej,

Turčianskej, Liptovskej, Oravskej, ale aj v Sliezku. Ľudia videli v Jánošíkovi hrdinu, pretože sa dokázal postaviť proti feudálnej svojvôli. Či jeho zbojstvo vyvážili dobré skutky v prospech prostého ľudu, už ťažko zistíme. A tak si jeho osobu a jeho činy ľudia zidealizovali a stal sa symbolom boja proti bezpráviu. Aj preto sa dostal medzi desiatku najväčších Slovákov.