Zdravie nado všetko

František DianSpoznávame RK16.2.2020

Aj dnešná moderná medicína, schopná poradiť si s mnohými chorobami človeka uznáva, že na niektoré ochorenia nemá lieky a prostriedky záchrany. A nepomôže ani hviezdna osobnosť pacienta, ktorý by zdravie vymenil za svoje neskutočné bohatstvo. Ale ako sa v minulosti liečili ľudia, ako si pri chorobách pomáhali ?

Úmrtnosť ľudí, osobitne detí v starom Ružomberku bola vysoká. Stačí si na cintoríne všimnúť rozľahlú vymedzenú časť pre detský cintorín s hrobmi z minulosti. Na smrť boli ľudia zvyknutí. Brali to ako boží údel. Hygiena bola na nepredstaviteľne nízkej úrovni. Lekári neboli a pomoc poskytovali domáci liečitelia, babky zelinkárky, alebo poradili susedia. Ľudia hľadali modlitbami útechu a pomoc u Boha, ale aj u potulných olejkárov, mastičkárov, liečiteľov. Ani neprekvapuje skutočnosť, že liečiteľmi boli aj holiči – felčiari, ktorí liečili rany, prikladali pijavice, púšťali žilou, trhali zuby. Ale tie trhali aj kováči. Ak by si čitateľ prečítal v „Zelinkárovi“ od J. Fandlyho z konca 18. storočia návody na liečenie chorôb, určite by chcel zázrakom na počkanie vyzdravieť, ako aplikovať jeho liečiteľské postupy.

Ale prejdime k doloženej histórii „zdravotnej starostlivosti“ a liečenia v starom Ružomberku, ako je zaznamenaná v protokoloch mesta. Po prvý raz je zmienka o „mestskom špitáli“ z roku 1643, ktorý stál na mieste lekárne oproti Kultúrnemu domu. Bol to dom pre chudobných, chorých, prestarlých, lazarov, proste „špitálnikov“, bez významnej zdravotnej starostlivosti , nie špitál v dnešnom poňatí. Až v roku 1782, po prvý raz, boli menovaní takzvaní stoliční ránhojiči – chirurgovia. Takým bol v Ružomberku Ján Rupprecht a v roku 1792 Jozef Chredits, ktorý získal v Ružomberku aj meštianstvo a vo svojej praxi používal aj príručnú lekárničku. V roku 1794 vyšetril v meste a v okolí osoby nakazené „francúzskou chorobou“ – syfilisom. Toto ochorenie do Liptova zavliekli vojaci, účastníci francúzskej vojny. Bola to prvá zmienka o tomto ochorení. V už uvedenom roku ženám pri pôrodoch pomáhali dve mestské pôrodné baby. Vydržiavanie „chirurga“ v meste nebolo lacnou záležitosťou. Mesto mu muselo poskytnúť pre konský povoz seno, ovos a pre jeho domácnosť ohrevné drevo. J. Chredits pôsobil v Ružomberku až do svojej smrti v roku 1810. Syfilis bol tak medzi obyvateľmi rozšírený, že v roku 1824 nariadila kráľovská rada, že „všetky túlajúce osoby ženského pohlavia musia pochytať a vyliečením neškodnými urobiť.“

Už predtým bolo nariadené zaštepenie všetkých detí proti kiahňam a pokrokom bolo, že pôrodné babice museli byť zaškolené u stoličného lekára. Ďalším lekárom a súčasne aj lekárnikom v meste od roku 1812 bol Samuel Schmidt a od roku 1813 aj Ignác Rumpler. V roku 1816 si na námestí /rínku/ otvoril v Ružomberku prvú lekáreň Martin Jurecký, čo bol významný posun v zdravotnej starostlivosti o obyvateľov mesta. Ľudí sužovali aj iné choroby a epidémie. V roku 1823 červienka, 1828 to boli osýpky, 1836 – týfus. U dospelých bola rozšírená tuberkulóza a aj očná choroba – trachóm a to až do takej miery, že v roku 1839 odoslali na stoličné náklady nakazených trachómom liečiť do Trenčína. Ale najhoršia epidémie zasiahla Ružomberok a okolie v roku 1831 – ázijská cholera. Na následky ochorenia zomrelo v Ružomberku 194 ľudí, v Nemeckej Ľupči 400, v Hybiach 160 a v celej Liptovskej stolici 4508 ľudí.

Po lekárnikovi Jureckom /zomrel 1847/ prevzal lekárnictvo jeho syn Aloiz a v roku 1850 presťahoval lekáreň z rínku na Podhoru /stará lekáreň/. V roku 1893 vznikla druhá lekáreň, grielovská „K Anjelovi strážcovi“. Určite je zaujímavosťou, že v 19. storočí pôsobil v Bielom Potoku široko-ďaleko známy ľudový liečiteľ – „orthoped“ Jozef Bartoš – Katoška. Bol členom už štvrtej generácie rodiny vykonávajúcej toto ľudové liečiteľstvo. Úspešne naprával zlomeniny, vykĺbené údy a obstál aj pred lekárskou komisiou, ktorá posudzovala jeho schopnosti. Zomrel v roku 1927 ako 76-ročný. Skutočná, prvá nemocnica bola v meste postavená pri textilke v roku 1904 a mala 60 postelí. Bola to fabrická nemocnica, poskytujúca nevyhnutné liečenie zamestnancom textilky. Od roku 1914 začala v meste pôsobiť vojenská baraková nemocnica. Ale o tom sme písali v niektorom z predchádzajúcich príspevkov. Od roku 1927 bola do užívania odovzdaná mestská nemocnica /neskoršie nazývaná štátna/, ktorá slúži dodnes a bola určená pre obyvateľov Liptova, Oravy a Spiša. Pri jej otvorení mala 210 postelí a liečili sa v nej všetky nemoci vnútorné, ránhojičské a pre pľúcne nemoci bol postavený osobitný pavilón.

Prvým riaditeľom verejnej mestskej nemocnice , ktorá dlhé roky plnila funkciu oblastnej nemocnice, bol MUDr. Kofránek.