Zo zabudnutej histórie Hrboltovej

František DianSpoznávame RK1.11.2020

História obce je ďalekosiahlejšia a zaslúži si pripomenúť niekoľko málo poznaných, alebo zabudnutých zaujímavostí.

Je dokázané, že v chotári obce žili ľudia už v 3. storočí pred našim letopočtom. Malý Hrádok, sídlisko ľudí púchovskej kultúry zistili medzi Hrboltovou a Rybárpoľom. Neskúmané, opevnené sídlisko s rozlohou 14 x 30 m, vo výške 554 m je podobné, ako na úpätí hradného kopca v Likavke, na úpätí Mnícha v Liskovej, Pancová z Ludrovej, či Na Skalách v Ružomberku. Aj objavené ďalšie lokality podobných sídlisk svedčia o početnosti osád ľudí na tomto území pred našim letopočtom.

Osada na území súčasnej obce bola založená pravdepodobne už v 2. polovici 13. storočia. Prečo by ináč a pre koho bol postavený ranogotický kostolík z poslednej tretiny 13. storočia. Kostol mal dispozíciu pozdĺžneho jednolodia, s plochým dreveným stropom s orientáciou východ – západ, s pravouhlou svätyňou – Kaplnkou Božieho hrobu, dodnes zachovanou. V svätyni sa nachádza pôvodná krížová rebrová klenba so stredovým svorníkom. Obdiv patrí staviteľom, že pred dvesto rokmi pri stavbe nového kostola svätyňu zachovali. Svätyňa patrí s kostolom v Martinčeku a Kostolom Všetkých svätých k najstarším na území Liptova. Či je spojitosť hrboltovskej svätyne s legendárnym kláštorom templárov na Mníchu, nie je dokázané, aj keď existovali v rovnakej dobe.

Je však pravdou, že na území obce už na začiatku 14. storočia sa nachádzala staršia osada s názvom Kostoľany /Coztolan/ a bola majetkom šľachtica Rudolfa. Dokumentuje to odpis pôvodnej listiny z roku 1319, ktorá vymedzovala hranice chotára tejto obce. Súčasný názov obce Hrboltová je odvodený od ružomberského mešťana Herbolta a spomína sa v roku 1475 ako Herbolthfalva. /Národné kultúrne pamiatky na Slovensku, okres Ružomberok 2008./

V minulosti bolo zvykom, že cintoríny boli okolo kostolov. Pri kopaní základov nového kostola v Hrboltovej /1827/ bola nájdená kostra ležiaca dolu tvárou, ktorá mala do lebky vrazený železný kolík. Pri archeologických vykopávkach boli podobné nálezy nájdené aj v Liptovskej Mare, Sielnici i v Ružomberku pri likvidácii cintorína pri kostole. Pokiaľ by išlo len o pochovanie dolu tvárou, robilo sa tak z obavy návratu pochovaného na zem pri morových a cholerových epidémiách. Ak však do krku, hlavy, srdca bol vrazený kôl, ihla, nôž, alebo klinec a boli pochovaní dolu tvárou, svedčilo to zo strachu pozostalých z vampirizmu. O pochovanom za jeho života tvrdili, že bol vampírom /vlkodlakom/, po nociach cicajúci krv svojich obetí a pričarujúci všetko zlé na ľudí a pre dobytok. Z obavy z návratu na zem boli preto pochovávaní dolu tvárou a poistkou bolo prerazenie jeho tela spomenutými predmetmi. Boli aj prípady useknutia hlavy. Aj v takomto strachu pred nepoznaným, žili naši predkovia. Dnes nás prenasleduje koronavírus a tiež si nevieme jeho pôvod a šírenie vysvetliť.